„Božský“ je ironická prezývka Giulia Andreottiho (1919 – 2013), talianskeho kresťanskodemokratického politika, ktorý opakovane zastával funkciu premiéra, bol ministrom zahraničných vecí a doživotným senátorom. Sorrentino sa naňho pozerá s nadhľadom i veľkou mierou fascinácie: „Sú ľudia, ktorí prepadnú banku s pištoľou a krikom, a sú takí, ktorí tie peniaze ukradnú ticho, šikovne a nikto ich neodhalí. Je to otázka inej inteligencie a Andreotti bol ten druhý prípad.“

Príbeh o najdúchovi Marcelinovi a jeho hlbokom vzťahu k Bohu... V období renesancie v Taliansku sa mnísi z kláštora pri chudobnej dedine ujmú opusteného chlapca Marcelina. Napriek všetkým snahám sa im nepodarí vypátrať jeho rodičov a tak chlapec vyrastá s nimi v kláštore a hoci je tam šťastný, veľmi mu chýba mamička. Keď si ho chce osvojiť bohatý šľachtic, Marcelino v prostredí jeho sídla trpí a napokon utečie a vráti sa späť do kláštora...

Zdravotná sestra Anna a a jej asistent Hans pracujú v zastaralom domove dôchodcov. Sú to duše dvoch „detí“, prebývajúce v telách dospelých ľudí. Uväznení v čase a priestore, pohybujú sa po izbách a záhrade budovy, ktorá kedysi slúžila ako sirotinec. Akoby tu premrhali celý život, od detstva až po smrť, akoby na tomto svete neexistovalo pohostinnejšie miesto, než je tento svedok ich detského väzenia. Všetko sa zdanlivo začína rúcať, keď sa z minulosti vynorí stará uhladená dáma Gertrud. Zlo je biele ako Gertrudin pracovný plášť, ako steny východného krídla. Ústav stráca súčasné obrysy a stáva sa tým, čím bol pôvodne: ukrutným útulkom pre deti kočovných Rómov jenish, ktoré boli odňaté rodinám, svätyňou eugenického projektu riadeného priamo Gertrud. Anna je otrokyňou tohto miesta a bolestného nikdy nekončiaceho detstva. S veľkým odhodlaním začne hľadať milovanú priateľku Franzisku, ktorej stopy zmizli už veľmi dávno a po ktorej neprestáva pátrať.